V júli 2017 až októbri 2017 bol na základe Zmluvy č. 17-371-04087 s Fondom na podporu menia realizovaný výskum pod názvom Prítomnosť sovietskych vojakov rokoch 1968 – 1991 na juhu stredného Slovenska  (3.7.1 Výskum, publikačná a prekladateľská činnosť). Výskum realizoval RNDr. Ján Aláč.  

Z hľadiska reflexie problematiky okupácie Československa sovietskymi vojskami v rokoch 1968 - 1991 ide o dva naratívy, ktoré sa však nie vždy dajú od seba oddeliť. Na jednej úrovni je to prerozprávanie spomienok na dramatické udalosti roku 1968. Na pozoruhodné vzopätie Slovákov a Čechov v augustových dňoch tohto roku. Dôsledkami boli ľudské obete, materiálne, ale i nevyčísliteľné morálne škody. Ide zároveň o momenty, kedy mali oba národy práve v týchto dňoch k sebe najbližšie a okupácia potlačila do úzadia vzájomné rozpory a problémy. Takéto vzopätie nie je možné udržať dlhodobo. Nie sú to schopní jednotlivci ani celé národy. Postupne tak dochádzalo k dezilúzii a frustrácii, ktoré boli o to väčšie, o čo väčšie boli nádeje vkladané do obrodného procesu. Následkom bolo uzavretie sa do seba, do svojich domov, rodín ako jedného z dôsledkov tzv. normalizačného procesu. Časť obyvateľov, ktorá sa so situáciou nehodlala zmieriť si zvolila exil. Pre ďalších sa život vrátil do každodenného stereotypu. Vysporiadavanie sa so situáciou malo u každého inú podobu a inú dĺžku. Z hľadiska spoločnosti to bolo označené ako „normalizácia“.

Tým druhým naratívom, menej pertraktovaným, je dvadsaťdva ročné spolužitie a koexistencia obyvateľstva v mnohých lokalitách popri sovietskych posádkach. Na určitej úrovni však išlo aj vzájomné kontakty, ktoré mali množstvo podôb a rôzne motivácie. Emócie opadli a prevrstvila ich každodennosť života. Možno to bol utilitarizmus, možno pragmatickosť, možno konformizmus a možno je to len prirodzené.  Viac než 22 rokov je dosť dlhým časovým úsekom na to, aby bolo možné nachádzať najrozličnejšie podoby vzájomných vzťahov a ich podôb.  Ich špecifikom je, že nie sú koncentrované do tak krátkeho obdobia ako to bolo pri roku 1968, preto nie sú s odstupom rokov tak zreteľné a nie sú predmetom takej častej pozornosti ako to je prirodzene pri roku 1968. No pozornosť ako takú si zasluhujú. Zasluhujú si tiež zaznamenanie, pretože pamätníkov postupne ubúda a ubúda aj pozoruhodných zážitkov a príbehov.

            Koncom roku 1968 väčšina okupačných vojsk opustila územie Československa. Približne 75 000 sovietskych  vojakov, ktorí zostali, sa z ulíc stiahli najprv do provizórnych táborov, neskôr do kasární uvoľnených Československou ľudovou armádou, alebo do nových objektov postavených pre tento účel. Pre väčšinu obyvateľov sa stratili z každodenného vizuálneho kontaktu. Otvorený odpor a otvorená nenávisť k okupačným vojskám postupne z verejného priestoru zmizli a presunuli sa do súkromia. Každodennosť života s jeho povinnosťami, problémami a starosťami postupne prevrstvili niekoľko týždňov trvajúce vzopätie. K tomu sa pridružilo poznanie, že ani masové demonštrácie a protesty situáciu nezmenili a nezmenia. Väčšina obyvateľov Československa, resp. Slovenska vnímala sovietskych vojakov predovšetkým ako jednoliatu masu „ruských okupantov“ v období po roku 1968 temer nie viditeľných, napriek tomu, že vedomie ich prítomnosti bolo mimoriadne silné. Odlišná skúsenosť bola u mnohých obyvateľov v regiónoch a na miestach, kde boli umiestnené jednotlivé posádky sovietskych vojsk.

Zo Strednej skupiny vojsk bola na Slovensku dislokovaná 30. Gardová „Irkutsko-Pinská“ motostrelecká divízia s veliteľstvom vo Zvolene.  V rámci nej boli jednotky rozmiestnené: 30. Gardová „Irkutsko-Pinská“ motostrelecká divízia - Zvolen;  85. spojovací prápor - Zvolen; 11. zdravotnícky prápor – Zvolen; 30. tankový pluk - Oremov Laz (Lešť); 144. protilietadlový raketový pluk - Oremov Laz (Lešť); 20. prieskumný prápor – Riečky (Lešť); 75. samostatný tankový prápor – Riečky (Lešť); 1054. prápor materiálneho zabezpečenia - Rimavská Sobota; 81. prápor opráv techniky - Rimavská Sobota a 164. gardový motostrelecký pluk - Jelšava.

Pamätník sovietskych tankistov. Vojenský obvod Lešť - Oremov Laz. 

Už rôznorodá geografická lokalizácia napovedá, že pobyt sovietskych vojsk počas dvoch desaťročí predstavoval množstvo úrovní a podôb vzťahov s obyvateľstvom v priestore, v ktorom boli dislokované jednotlivé posádky. Pre niekoho boli kulisou viac či menej pravidelne sa presúvajúcich vojenských kolón na cvičenia alebo medzi jednotlivými posádkami, často po trati Rožňava, Jelšava, Rimavská Sobota v smere na Modrý Kameň – Riečky. Súčasťou života obcí v širokom okolí Vojenského obvodu Lešť (Oremov Laz) bola tiež zvuková kulisa, v porovnaní s dneškom veľmi výrazná, z neporovnateľne častejších cvičení a predovšetkým cvičných strelieb. Vojenský priestor Lešť / Oremov Laz sa nachádza v hornatejšom priestore na severozápade Novohradu na pomedzí s Hontom. Táto zvuková kulisa bola preto pomerne výrazná a to aj vo vzdialenejších obciach smerom na juh Novohradu – v okrese Veľký Krtíš, ale i na sever v okrese Zvolen.  Pre obyvateľov miest, kde boli sovietski vojaci umiestnení, bola ich prítomnosť v meste každodennou realitou. V Rimavskej Sobote, v Jelšave alebo vo Zvolene boli kasárne umiestnené priamo v mestách, resp. na ich okrajoch. Vzhľadom na veľkosť mestečka a sovietskej posádky mala Jelšava charakter temer vojenského mestečka. Sovietski vojaci, dôstojníci a ich rodinní príslušníci boli súčasťou koloritu tunajšieho života. V prípade Zvolena, Jelšavy a Rimavskej Soboty boli v tesnej blízkosti kasární postavené bytové jednotky pre dôstojníkov a ich rodiny. Na území Slovenska neboli len vojaci a dôstojníci. Osobou prináležiacou k sovietskym vojskám boli príslušníci Sovietskej armády a civilné osoby, ktoré boli sovietskymi občanmi a pracovali v útvaroch sovietskych vojsk, dočasne sa nachádzajúcich na území Československej republiky. Členmi rodín osôb prislúchajúcich k sovietskym vojskám patrili: manželky, deti (pokiaľ neuzatvorili manželský zväzok) a blízki príbuzní, pokiaľ boli odkázaní na výživu týchto osôb.

Dom oficierov, Zvolen - Podborová.

Domáce obyvateľstvo a príslušníci sovietskych vojsk tvorili akoby dva paralelné svety, ktoré existovali popri sebe. Prirodzený bol odstup obyvateľstva od okupačných vojsk. Odlišná bola mentalita, kultúrne zázemie, ktoré bolo rozdielne i naprieč samotnými sovietskymi jednotkami. Sovietskych vojakov s odstupom rokov vnímame skôr ako monolit, a tak boli vnímaní aj počas prítomnosti na území Československa. Pod týmto pláštikom sa však skrývala zmes národov, národností, ale i náboženstiev, ktoré napriek navonok zjednocujúcim vojenským uniformám boli pomerne heterogénni. Rozdiely boli viditeľné aj na prvý pohľad. V jednotkách boli príslušníci slovanských a pobaltských národov, kaukazské typy alebo príslušníci stredoázijských národov. Do vzájomných vzťahov radových vojakov sa prenášali národné i náboženské animozity a pretrvávajúce historické spory a konflikty, omnoho staršie než bola existencia Sovietskeho zväzu. Vzájomné konflikty boli dominantne obmedzené na priestor kasární, na vojenský priestor alebo ubytovacie jednotky. Snahou bolo predovšetkým, aby tieto rozpory neboli zrejmé navonok, a aby sa neodohrávali pred zrakmi civilného obyvateľstva Československa. Nie vždy sa to darilo ako o tom svedčia aj spomienky pamätníkov.

Jednotná masa okupačných vojsk u časti obyvateľov sa postupne každodenným, resp. pravidelným kontaktom s nimi v miestach umiestnenia ich posádok, pri oficiálnych, pracovných, a neskôr i pri mnohých priateľských kontaktoch menila do podoby konkrétnych ľudí, ich rodín a konkrétnych osudov. Tí, čo s nimi prichádzali do kontaktu, viac s dôstojníkmi a ich rodinami ako z bežnými vojakmi, zisťovali, že sú to tiež len ľudia, ktorí majú svoje problémy, svoje príbehy a osudy, svoje dobré i zlé vlastnosti. Pri takomto bezprostrednom kontakte sa z bezmenného sovietskeho dôstojníka alebo vojaka stával konkrétny človek. A to je už úroveň, na ktorej boli ideologické rozdiely zatláčané do úzadia. Nadväzovali sa profesionálne a dokonca niekedy i priateľské vzťahy.

Časť priečelia jedného z objektov vo Vojenskom obvode Lešť - Riečky. 

S bežným obyvateľstvom prichádzali dôstojníci a vojaci do kontaktu napríklad pri oslavách významnejších výročí a sviatkov, pri kultúrno-spoločenských podujatiach akými boli oslavy 1. a 9. mája, VOSR – Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, oslavy SNP a oslobodenia obcí a celý rad ďalších príležitostí. Tieto sviatky sa násobili lokalitami a pamätnými miestami spojenými s protifašistickým odbojom a SNP.

Vzájomné kontakty do veľkej miery záviseli aj od lokality, kde boli jednotky umiestnené. Častejšie boli tam kde, boli posádky priamo v mestách. Jednotlivé posádky mali napríklad svoje súbory alebo kapely, ktoré vystupovali predovšetkým v rámci podujatí vo vnútri prostredia sovietskych posádok. Nezriedka však vystupovali aj na podujatiach a výročiach mimo vojenského prostredia a živá hudba mala vždy úspech.

Fotografia zachytávajúca kapelu zloženú so sovietskych vojakov z posádky na Oremovom Laze, počas vystúpenia na dožinkových slávnostiach JRD Pokrok Závada v Hornej Strehovej. 

Na inej úrovni prichádzali do kontaktu s obyvateľstvom bežní vojaci. Tí sa vôbec nie výnimočne podieľali na výpomoci pri rôznom type činností, predovšetkým v podobe manuálnych a nárazových prác. V okrese Veľký Krtíš na kamenistých poliach v rámci viacerých Jednotných roľníckych družstiev zbierali sovietski vojaci z Oremovho Lazu skaly, slamu, ale boli tiež využívaní pri oberaní hrozna. Doložená je aj ich výpomoc pri stavebnej činnosti. Pri takýchto prácach išlo o vzájomnú reciprocitu. Vypomáhali tiež pri lesných prácach a nezriedka aj pri havarijných a záchranných situáciách, niekedy dosť riskantných. Pri nehodách vypomohli ťažkou technikou. Pamätníci uvádzajú, že boli ochotní pomôcť nielen deklaratívne, ale skutočne i reálne, či už materiálne alebo manuálnou prácou. Zároveň spomínajú na prísnu disciplínu a subordináciu, na pozoruhodný odstup, ktorý si držali dôstojníci od bežných vojakov, a vojenský dril  až netypický na stredoeurópske pomery, vrátane fyzických trestov.  

V záujme sovietskej strany i československých orgánov bolo aby nedochádzalo k incidentom s obyvateľstvo. No i tie sa vyskytli. Často za nimi bol alkohol. Priestupky v tomto smere boli veľmi prísne trestané. Zodpovednosť za vojakov niesli príslušní dôstojníci. Ich snahou bolo vyhnúť sa mimoriadnym udalostiam, ktorých dôsledkom mohlo byť i pre nich preloženie do posádok v odľahlých oblastiach Sovietskeho zväzu, alebo po roku 1979 odvelenie do vojny v Afganistane. Služba v Československu v tomto smere prestavovala nepomerne lepšiu možnosť. Niekedy sa v spomienkach uvádza, že v Československu mali „Ameriku“. Údajne ešte o čosi lepšie sa však  mali dôstojníci v bývalej Nemeckej demokratickej republike.

Kultúrne rozdiely sa prejavovali vo viacerých podobách. Pre domáce obyvateľstvo bol odlišný aj spôsob bývania a chápania niektorých prvkov interiéru. Výrazným rozdielom bolo napríklad umiestňovanie kobercov na steny bytov. V niektorých lokalitách v trojizbovom byte žili tri rodiny dôstojníkov. V každej izbe jedna so spoločnou kúpeľňou a kuchyňou. Nebolo to však pravidlo. V spomienkach pamätníkov zostali uchované spomienky na dobové pomery na veľmi bohato zásobované „ruské“ obchody, v ktorých bolo možné dostať aj nedostatkový tovar.

Z reálnych hmotných dokladov prechádza pobyt sovietskych vojsk v rokoch 1968 – 1991 postupne čoraz viac na stránky publikácií a historických článkov. Ich priestor života mal tiež špecifické vizuálne podoby. Prinášali si ich zo svojej vlasti. Vzhľadom na veľmi podobné politické usporiadanie oboch krajín, mnohé z využívaných znakov a symbolov boli veľmi podobné s tým, čo bolo súčasťou verejného priestoru v ČSSR, niektoré  boli celkom identické. Mnohé bolo odlišné. Napriek zubu času a deštrukcii majú takéto zachované prvky svoj osobitý a nezameniteľný ráz. Armádnemu charakteru objektov zodpovedala  aj výzdoba a ikonografia. Tieto podoby však postupne miznú. Mnohé bolo prestavené, mnohé sa stratilo úplne. V opustených objektoch a ich torzách je však stále možné nájsť prvky a detaily svedčiace o prítomnosti sovietskych vojsk. ...lebo oni sa vlastne tam budovali všetko na svoj obraz. Čiže, keď zobrali drevotrieskovú dosku, tak oni boli do nej schopní vyriť – do toho laminátu vyriť Lenina. Celý portrét na ten ich štýl (informátorka zo Zvolena). Niekde už zostali len fragmenty. Ojedinelý nápis. Napriek tomu je možné nájsť ojedinelé svedectvá o ich prítomnosti, ako napríklad v hustom  poraste temer zachovaná fontánka, alebo hlava Iľju Muromca – postavy zo staroruských bylín.

Iľja Muromec - postava zo staroruských bylín. Zrejme produkt voľnočasovej tvorivosti sovietskych vojakov. Vojenský obvod Lešť - Riečky.

Svoje špecifiká mal aj ich postupný odchod, počas ktorého skupovali staré  autá sovietskej výroby (hlavne Volgy, ale i Moskviče a Žiguliaky) a zároveň rozpredávali svoje veci. Dlhodobo sa kšeftovalo s benzínom a naftou. Predaj benzínu, nafty a ďalšieho tovaru bol prítomný v každom mieste, kde boli sovietske posádky. V mnohých domácnostiach sa môžu ešte nájsť napríklad elektronika kúpená v tomto období od „Rusov“.

Šachy kúpené od jedného z odchádzajúcich sovietskych vojakov v roku 1991.

Napriek 27 ročnému odstupu od odsunu sovietskych vojsk z Československa sú v prostredí, kde boli jednotlivé posádky umiestnené, v spomienkach pamätníkov zachované mnohé zaujímavé zážitky a príbehy, ktoré dopĺňajú obraz o ich 22 ročnej prítomnosti v Československu. Ich súčasťou sú aj také aspekty života, či kontaktov, ktoré nebolo vhodné zaznamenať do kroník, alebo v archívnych dokumentov, a postupne sa vytrácajú aj z pamätí ľudí, ktorí si ešte na pobyt sovietskych vojsk pamätajú. Mnohé sú tragické, iné humorné, a ďalšie celkom obyčajné. Napriek tomu je dobré ich mať zaznamenané a zachytené. To bolo aj podstatou projektu Prítomnosť sovietskych vojakov rokoch 1968 – 1991 na juhu stredného Slovenska v spomienkach pamätníkov ktorý v roku 2017 realizoval autor tohto príspevku, a ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Text reprezentuje názory autora a nie názory Fondu na podporu umenia.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.