Choď na obsah Choď na menu
 


Knihy

 „Tu spočíva kvet, čo zanechal svet...“

Autor: Ján Aláč

Vydala: Obec Horný Tisovník 2015

 

       V závere roku 2015 vydala Obec Horný Tisovník (okr. Detva) knihu „Tu spočíva kvet, čo zanechal svet...“ Kniha je pokračovaním rozsiahleho snaženia Obce Horný Tisovník na projekte ochrany a prezentácie typicky novohradských ľudových kamenných náhrobníkov, ktoré pre označenie hrobov svojich zosnulých vyhotovovali evanjelici a. v. na konci 19. a začiatku 20. storočia. Podtitul knihy znie „Novohradské ľudové náhrobníky a ich prezentácia v Hornom Tisovníku“. Hoci Horný Tisovník dnes patrí do okresu Detva, kniha sa venuje širšiemu priestoru, kde tieto pozoruhodné kamenné a drevené náhrobníky vznikali. Do tohto priestoru spadajú aj viaceré obce okresu Veľký Krtíš. Patria sem Suché Brezovo, Veľký Lom, Senné, Šuľa, Červeňany, ale i Horné a Dolné Strháre. Veľmi pekné náhrobníky vo väčšom počte sa dodnes zachovali vo Veľkom Lome, v Červeňanoch, menej v Suchom Brezove. Ďalšie obce kde sa tieto náhrobníky uchovali ležia tesne za hranicami okresu Veľký Krtíš, v okres Detva (Horný a Dolný Tisovník), v okrese Lučenec (Madačka, Nedelište, Ábelová a Polichno) a vo Vojenskom priestore Lešť (zaniknuté obce Lešť a Turie Pole).

      Kamenné a drevené ľudové náhrobníky sú najukážkovejším výtvarným prejavom ľudového prostredia zachovaným v tejto časti Novohradu. Vznikali od začiatku 70. rokov 19. storočia temer až do polovice 20. storočia. Ľudoví kamenári, ktorí zhotovovali náhrobníky po roku 1870 nimi napodobovali tvar renesančných a neskororenesančných oltárov evanjelických kostolov. Na prelome 19. a 20. storočia sa inšpiráciou stali klasicistické oltáre, ktoré sa v tomto období objavujú v novopostavených kostoloch. Kniha približuje čitateľom lokality, kde sa tieto náhrobníky zachovali spolu s pozoruhodným bohatstvom ornamentálnej výzdoby, ktorá sa v takomto rozsahu na iných miestach nevyskytovala. Poukazuje na motívy ornamentálnej výzdoby, ktoré boli vlastné len evanjelickým náhrobníkom v Novohrade. Takými sú motívy chrobáka – pavúka, ciferníka hodín, ale i zobrazenia ľudských postáv – zosnulých. Mnohé náhrobné kamene boli farebne upravované hlavne modrou, červenou a bielou farbou.

      Tieto náhrobníky sú nostalgickou spomienkou na Novohrad z obdobia pred storočím. Bol to svet, ktorý na úžasných fotografiách napríklad dievčat v krojoch a partách z Veľkého Lomu zachytil Karol Plicka. Podobné archaicky pôsobiace fotografie urobil tiež v Nedelišti a Tisovníku. Bol to svet, ktorý etnograf a historik umenia Jozef Vydra považoval v prvej polovici 20. storočia popri Čičmanoch za jeden z najstarobylejších kútov Slovenska a chcel aby aspoň jedna z tunajších dedín zostala zachovaná ako „skanzen“ ľudovej architektúry. Z pohľadu dneška je mnohé z tohto sveta stratené. Pretrvali však napríklad ľudové podoby pozoruhodných náhrobníkov, ktoré spolu s charakteristikou sveta, v ktorom vznikali približuje kniha „Tu spočíva kvet, čo zanechal svet...“

 

tu-spociva-kvet--co-zanechal-svet....jpg

ocenenie-knihy.jpg

 

 

„Z minulosti a prítomnosti obce Závada“

Autor: Ján Aláč

Vydala: Obec Závada 2014

 

Obec Závada vydala na konci roku 2014 publikáciu o obci pod názvom „Z minulosti a prítomnosti obce Závada“, s podtitulom „História a premeny jednej novohradskej dediny“. Kniha vyšla v náklade 1000 ks a v rozsahu 336 strán. Jej vydanie bolo realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

Kniha charakterizuje prírodné danosti priestoru na juh od Lysca, kde leží Závada. Venuje sa staršej histórii, obdobiu od prvej písomnej zmienky o obci z roku 1393, ale i novšej histórii. Načrtáva tradičnú ľudovú kultúru, veľmi zaujímavé dejiny evanjelickej cirkvi a školstva v  obci, výrazné vysťahovalectvo na Dolnú zem a o dve storočia neskôr vysťahovalectvo za prácou do Spojených štátov, dosah prvej svetovej vojny na obyvateľov obce a mnohé ďalšie udalosti a procesy.

V knihe sú po prvýkrát ucelene spracované dramatické udalosti, ktoré sa odohrali na Vianoce roku 1944 a na prelome rokov 1944 a 1945. Po nepremyslenej akcii partizánov, v tom čase nachádzajúcich sa v priestore Závady a Pravice, hrozila fyzická likvidácia obyvateľov oboch obcí. Nakoniec sa tak nestalo a Nemcami bolo popravených „len“ päť obyvateľov Závady, ktorí sa podieľali  na samotnej akcii. Medzi nimi bola i jedna žena. V nadväznosti na to bolo o niekoľko dní neskôr popravených päť obyvateľov susednej Pravice a jedna obyvateľka Závady za pomoc a ukrývanie partizánov. Popravili ich v lesíku neďaleko v Haliči, kde ako spomienka na túto udalosť dodnes stojí pamätník.

Kniha popisuje kultúrno–spoločenské organizácie existujúce v obci v druhej polovici 20. storočia, spolu s naznačením činností, ktoré vyvíjali a aktivít, ktoré pripravovali. Zmapovaná je tiež história športu, vrátane organizovania jazdeckých pretekov, ktoré od roku 1983 až do roku 1989 organizovalo niekdajšie JRD Pokrok so sídlom v Závade, a na ktorých tradíciu od roku 2007 nadviazali organizovaním jazdeckých pretekov Obec ZávadaAgrodružstvo Senné.

Obdobie socializmu do roku 1989 znamenalo i éru jedného z najväčších JRD na Slovensku. Vôbec nie je nadnesené tvrdenie o slovenských Slušoviciach. Na počiatku to však tak nevyzeralo. JRD vzniklo pomerne neskoro, až v roku 1959. Napriek tomu sa v roku 1973 práve neveľká Závada stala sídlom zlúčeného JRD, ktoré tvorilo 13 obcí a šesť osád – JRD Pokrok so sídlom v Závade. Kniha mapuje jeho až pozoruhodný rozvoj s obrovským záberom výroby a to i mimo poľnohospodárskej činnosti (výroba: dobytčích váh pre celú ČSSR, smykosúprav, elektrických rolovacích brán, unimobuniek a podobne...).

V obci žili a pôsobili zaujímavé osobnosti ako evanjelickí farári Karol Branislav Halenay, a Štefan Algöver. Závada mala šťastie na viacerých príslušníkov rodu Bazovských. Ako  učitelia tu pôsobili Daniel Bazovský st. (*1814 – †1899) a Daniel Bazovský ml. (*1836 – †1923). Do slovníkov a lexikónov sa obec zapísala ako rodisko Kolomana a Ľudovíta Bazovských. Koloman Bazovský (*1866 – †1950) bol učiteľ a novinár. Jeho synom bol významný maliar Miloš Alexander Bazovský. Najvýznamnejším rodákom zo Závady je však Dr. Ľudovít Bazovský (*1872 – †1958). Bol advokátom, novinárom a publicistom, bankárom, predstaviteľom evanjelickej cirkvi, politikom – jednoducho veľmi činorodou osobnosť, no zároveň značne kontroverznou. Na krátky čas bol členom prvého Československého národného zhromaždenia v Prahe a o čosi dlhšie bol po roku 1918 novohradským županom.

z-minulosti-a--pritomnosti-obce-zavada.jpg

 

 

                                                                  „Kolo, kolo mlynské...“

Autori: Ján Aláč, Ľudmila Pulišová a Oľga Bodorová

Vydalo: OZ Ozveny 2012

 

Vodné mlyny sú dnes doznievajúcou spomienkou na minulosť, kedy bol život človeka ešte previazaný s rytmom prírody. Tie, ktoré pretrvali do súčasnosti pôsobia svojou architektúrou, svojim zakomponovaním do terénu, alchýmiou vnútorného priestoru a technického zariadenia mimoriadne zaujímavo. Čarovne pôsobia tiež dobové fotografie zachytávajúce jednotlivé mlyny v časoch najväčšej slávy. Na starých pohľadniciach boli zobrazované ako symboly aktuálnej prosperity spolu s architektonickými pamiatkami (kaštieľmi alebo kúriami), ktoré symbolizovali predovšetkým doznievajúcu minulú slávu. Takéto podoby mlynov na pohľadniciach sú z Gemera-Malohontu zachované napríklad z Rimavskej Soboty, Rimavských Janoviec, Jesenského alebo Hodejova. V súčasnosti sú vodné mlyny už len spomienkami na minulosť, ktorá sa stratila, no predsa sa z nej čosi zachovalo. Niekde sú to len kamenné ruiny, inde sa stratili i tie, a mlyny zostali len v spomienkach pamätníkov. Na mnohých miestach existenciu mlyna dokladajú už iba miestne názvy ako Mlynská dolina, Nad mlynom, Za mlynom, Mlynárka...

Snáď nie je na Slovensku potoka alebo rieky, na ktorej by nebol v minulosti aspoň jeden vodný mlyn. V určitej polohe boli mlyny svojskými pútnickými miestami. Viac, či menej vzdialené od vlastnej dediny, ku ktorej prináležali, k nim putovali vozy s naloženým melivom a odchádzali z nich so zomletou múkou alebo otrubami. Často to boli len ženičky prichádzajúce s trochou žita v zástere. Chvíle na zomletie vypĺňalo rozprávanie príbehov - skutočných i tých vymyslených. Mnohé mlyny sami prerástli do príbehov, povestí, ľudových piesní, ale i literárnych diel. Boli prostredím, kde sa príbehy odohrávali, ale i miestami, kde sa rodili. Je množstvo podôb akými sú mlyny zvečnené. Ide napríklad o využitie atmosféry tradičného vzťahu človeka a prírody, v ktorom človek ešte jej možnosti rešpektoval viac, než by ich znásilňoval. Vodné mlyny boli pre mnohých autorov ideálnymi reprezentantmi sveta, ktorý sa radikálne menil. Jeho staré podoby s dovtedy platnými modelmi, mierkami a limitmi života sa vytrácali. Vodné mlyny boli súčasťou tohto strácajúceho sa sveta a pre mnohých boli  ich najvýraznejšími reprezentantmi.

V Gemeri-Malohonte boli rozšírené dva typy mlynov s mlynským kolesom. V hornatých oblastiach regiónu boli účinnejšie korcové kolesá s náhonom na hornú vodu, ktoré dokázali lepšie využiť energiu vody toku s limitovaným prietokom (Ožďany, Sušany, Brádno,...). Mali vyššiu účinnosť než lopatkové kolesá na spodnú vodu. Na mohutnejšom toku Rimavy s malým spádom boli stavané mlyny s lopatkovými kolesami (často niekoľkými) a náhonom na spodnú vodu (Rimavská Sobota, Rimavské Janovce, Pavlovce, Jesenské..). Na prelome 19. a 20. storočia mal mlyn v Pavlovciach mal dve a v Jesenskom až päť mlynských kolies. Viaceré

 

kolo--kolo-mlynske....jpg

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Knihy